II. Ako sa svätá omša postupne stvárňovala.
Tento drahocenný poklad Kristus vložil do rúk Cirkvi, ona ho má opatrovať, „kým sa opäť vráti". Pán mal dve možnosti: mohol určiť a ustanoviť rozpomienkovú slávnosť, vybavenú všetkými úkonmi a modlitbami, priamo, alebo mohol Cirkvi oddať tento drahokam, aby sama utvorila okolo neho dôstojnú obrubu. Pre prvý prípad mal Pán predobraz v mojžišskom obradnom zákone; Boh dal Mojžišovi o obete a stánku najpodrobnejšie predpisy.
To by bol mohol urobiť i Kristus, t.j. mohol by priamo nariadiť, ako by sa mala svätá omša odbavovať po všetky časy. Neurobil to. Oddal Cirkvi iba jadro, podstatu omše, ona mala prikladať k nemu postupom času sväté zvyky a slová, ba každý národ mal — tak ako na začiatku sa to myslelo — tie najkrajšie kvety svojho ducha a srdca otáčať ako čestný veniec okolo najdrahšej „rozpomienky" na Pána a Majstra. A Cirkev naozaj bola múdrou umelkyňou, ktorá dala tomuto cennému drahokamu prekrásnu obrubu a s prácou doteraz ešte nie je u konca; bude tvoriť po posledný deň. Z tohto zistenia je jasné, že modlitby a zvyky svätej omše môžeme porozumieť len so stanoviska ich dejinného vznikania. Musíme teda ďalej sledovať veľké vývojové fázy svätej omše od jej ustanovenia až po rímsku omšu, pravda, iba v obrysoch. Nechcem čitateľov obťažovať mnohými historickými dátami ani rozsiahlym vedeckým aparátom. Účel nasledujúceho dejinného prehľadu je jeden a jediný: porozumieť dnešnú rímsku svätú omšu v jej výstavbe a v jej jednotlivých častiach.
1. Posledná večera.
Ako vyzerala prvá svätá omša? Slávil ju sám Kristus pri poslednej večeri. Vidíme tu najprv dve podstatné súčiastky: konsekráciu alebo premenenie a komunio (prijímanie): „Keď ešte večerali, vzal Ježiš chlieb, požehnal ho, rozlomil a dal svojím učeníkom a povedal: Vezmite a jedzte, toto je moje telo; potom vzal kalich, vzdal vďaky a podal im ho so slovami: Pite z neho všetci, lebo toto je moja krv Nového zákona,...“ Vidíme tu dve hlavné čiastky omše: premenenie a prijímanie. Predsa vedľa týchto dvoch hlavných súčiastok svätej omše nájdeme niektoré nie práve podstatné zvyky, ktoré môžeme označiť ako podnety k ďalším obradom.
a) Počúvame, že Pán umyl apoštolom nohy a sám objasnil smysel tohto činu: „Kto je umytý, potrebuje ešte iba nohy umyť, potom je celý čistý." Začiatkom tohto presvätého úkonu je očistný obrad; takéto obrady nachádzame na začiatku všetkých omšových liturgií (u nás teraz stupňová modlitba).
b) Ďalej sa hovorí, že Kristus „vďaky vzdal"; v gréckom texte to zneje „eulogein, eucharistein"; nech to hocako vykladajú vykladači Písma (ako modliť sa stolovú modlitbu, holdovať, požehnať), toto slovo dalo meno najsvätejšej Eucharistii a je púčkom takzvanej eucharistickej veľmodlitby (nášho kánonu), najmä našej prefácie.
c) Ďalej počujeme, že Pán „rozlomil chlieb", obyčaj, ktorý pokladali za taký dôležitý, že v apoštolských časoch svätú omšu volali „lámaním chleba".
d) Ďalej vidíme, že Kristus pri večeri povedal reč (slávnostné rozlúčkové reči u Jána hl. 14—17).
e) Konečne dvaja evanjelisti nám podávajú zprávu, že na konci poslednej večere apoštoli „zaspievali chválospev"; a vieme, že tento chválospev, spievaný po obradoch veľkonočnej večere, pozostával z tzv. žalmu Hallel (ž. 112—117) a žalmu 135. Vidíme teda, že povedľa podstatných častí vo svätej omši boly aj niektoré nepodstatné zvyky, ktoré sa pomaly mohly vyvinúť na obrady.
2. Svätá omša apoštolov.
Ako vyzerala omša apoštolov? Kedy apoštoli prvý raz splnili výrok Pánov: „Toto čiňte na moju pamiatku", o tom nemáme zprávy. Rozhodne bolo to čoskoro po svätodušných sviatkoch. Ako mohla len vyzerať táto prvá svätá omša apoštolov? Musíme si ju predstaviť naozaj veľmi jednoduchú. Raz večer, niekde v Jeruzaleme medzi shromaždenými kresťanmi vstal Peter alebo niektorý iný apoštol a asi takto hovoril: „Bratia, v noci, keď bol Pán Ježiš zradený, vzal chlieb, rozlomil ho a povedal: Toto je moje telo, ktoré bude za vás vydané. A pre nás pridal k tomu napomenutie: Toto čiňte na moju pamiatku. Chceme teraz skutočne osláviť pamiatku jeho utrpenia, jeho vzkriesenia a nanebevstúpenia." (Azda v niektorom tomto oslovení je púčok anamnézy.) Tak asi apoštol hovoril. Potom priniesli chlieb a víno, nasledovalo premenenie a rozdelenie prítomným. Či a aké modlitby a úkony konali pri tejto prvej omši, nemôžeme jasne ustáliť. Predsa dvoje je celkom isté: Prví kresťania vykonali túto slávnosť veľmi úctivo a opierali sa na obyčaje poslednej večere a nábožné zvyky židovstva. Vedeli, že Pán vykonal „lámanie chleba" pri obradnej hostine veľkonočného baránka, a verili, že „lámanie chleba" musí byť spojené s hostinou; tak vzniklý hody lásky, agapy. Kresťania shromaždovali sa v dome jedného z veriacich, prinášali si jedlo, ktoré si navzájom poskytovali, aby si preukazovali lásku, a po tejto hostine slávili svätú omšu, ako ju oni nazývali: „večeru Pánovu".
V Písme svätom máme niekoľko náznakov takejto eucharistickej slávnosti, ktorá bola spojená s agapami. Tak v Skutkoch apoštolských hovorí sa o kresťanoch v Jeruzaleme: „A zotrvávali v apoštolskom učení a tvorili uzavretú obec: zúčastňovali sa na lámaní chleba a modlitbách." „A každý deň zotrvávali jednomyseľne v chráme, lámali chlieb po domoch a prijímali pokrm s veselým a úprimným srdcom." Z tohto vysvitá, že kresťania prvej jeruzalemskej obce veľmi často schádzavali sa na hody lásky, s ktorými bola spojená eucharistia (výraz „každý deň" nemusíme brať doslovne, najmä keď nevieme presne, či sa to nevzťahuje na modlitbu).
Skutky apoštolské hovoria, že keď svätý Pavol na svojej tretej apoštolskej ceste išiel do Jeruzalema, prišiel do Troady v Malej Ázii: „Tu prvý deň v týždni (t. j. v nedeľu), keď sme sa sišli lámať chlieb, Pavol prehovoril k nim, lebo na druhý deň mal odísť a predĺžil reč až po polnoc. A bolo mnoho svetiel v hornej sieni, kde sme boli shromaždení" (teda už vtedy liturgické svetlo!). Vtedy spadol s tretieho poschodia mladík, ktorý bol zaspal. „A zasa vystúpil hore (Pavol), lámal chlieb a jedol a keď bol kázal až do svitania, potom odcestoval."
Toto miesto nás o mnohom poučuje: Predovšetkým, že už prví kresťania slávili nedeľu, že v nedeľu slávili eucharistiu, že s ňou bola spojená kázeň. Hodina slávnosti bola však večer alebo v noci. Eucharistia bola spojená s hodami lásky.
Najhlbší pohľad na takúto omšu hodov lásky nám zanechal svätý Pavol v prvom Liste Korinťanom:
„To vám nakladám: Neschvaľujem, že sa schádzate nie po dobrom, ale po zlom. Predne totižto počúvam, že keď sa sídete do shromaždenia, sú medzi vami roztržky, a to zčiastky i verím. Lebo musia byť i bludy, aby tí, ktorí sa dokázali, boli zjavní medzi vami. Keď sa teda schádzate dovedna, už to je nie jesť večeru Pána. Lebo každý berie si jesť svoju vlastnú večeru: A jeden je, pravda, lačný, druhý zas opitý. A čože či nemáte domov na jedenie a pitie? Alebo znevažujete Cirkev božiu a zahanbujete tých, ktorí nemajú? Čo vám mám povedať? Pochválim vás? Za toto nepochválim. Lebo ja som prijal od Pána, čo som vám i oznámil, že Pán Ježiš tú noc, ktorú bol zapredaný, vzal chlieb a keď poďakoval, lámal a hovoril: Vezmite a jedzte: Toto je telo moje, ktoré sa vydá za vás; toto čiňte na moju pamiatku. Podobne i kalich, keď povečeral, a povedal: Tento kalich je nová úmluva v mojej krvi; toto čiňte, koľkorázkoľvek budete piť, na moju pamiatku. Lebo kedykoľvek budete jesť tento chlieb a piť tento kalich, budete zvestovať smrť Pánovu, kým nepríde."
Už vtedy sa zjavovaly temné stránky agáp. Prihodilo sa, že niektorí, najmä bohatí kresťania svoje jedlá, ktoré si priniesli, sami zjedli, niekedy sa tiež opili. Tieto zlozvyky, ktoré Pavol vyčíta Korinťanom, opakovaly sa aj inde. Ešte v 1. storočí pomaly viedlo to tam, že eucharistiu oddelili od agáp. Spoznali, že človek pri hostine nie je vždy v stave, ktorý by sa vyžadoval pre svätú rozpomienku na Krista. Hody lásky ešte dlhú dobu odbavovaly sa večer, až v 3., ba 4. storočí celkom vymizly; eucharistickú slávnosť preložili na ranné hodiny, čo sa stalo už za čias Justína (okolo r. 150), a predpísaný bol príkaz lačnosti, ktorý vo svojej prísnosti ostal až po dnešné dni ako reakcia na zneužitie hodov lásky.
Predsa jednu myšlienku z omše agáp si musíme zachovať. Prví kresťania zaodiali eucharistiu láskou k bližnému. My ju zaodievame modlitbou; no môžeme sa od nich poučiť takto: veľmi dobrou prípravou a poďakovaním po svätej omši je preukazovanie lásky k bližnému.
3. Bohoslužba v synagóge.
Aby sme mohli chápať ďalší vývin svätej omše, musíme mať na zreteli uvedené slová Skutkov apoštolských; hovorí sa tu o kresťanoch prvej obce jeruzalemskej: „Každý deň zotrvávali jednomyseľne v chráme, lámali chlieb po domoch." Počujeme tu o dvojakej službe božej: o slovnej službe božej a o eucharistickej slávnosti. Zatiaľ čo druhá odbavovala sa v kresťanských domoch oddelene od židov, prvá vykonávala sa ešte spolu so židmi v chráme alebo v synagogách. Priebeh a usporiadanie slovnej bohoslužby sú nám dostatočne známe; je to bohoslužba synagógy, ako ju odbavovali za čias Kristových v mnohých synagogách judských a v diaspóre, tiež v Jeruzaleme. Bola to laická bohoslužba, pri ktorej lektormi a kazateľmi mohli byť laici. Kristus i svätý Pavol ju často navštevovali, kázali na nej a získavali (ľud) pre kráľovstvo božie. Usporiadanie bohoslužby zpravidla bolo takéto;
Po niekoľkých modlitbách, ktoré ľud zakončoval slovom „Amen", nasledovaly dve čítania (podľa určitých odstavcov) a to z tóry, zákona to Mojžišovho (parašim) a z prorokov (haftarim); medzi čítaniami boly prednesené medzispevy a po nich nasledovala kázeň, objasnenie textu Písma (Midraš). Nakoniec ešte dlhšia modlitba Šemone Esre a Šema, ktorú sa židia modlia ešte aj dneska.
Peknú spomienku na takúto bohoslužbu uvádza nám Lukáš, evanjelista, keď hovorí o Kristovej návšteve synagógy v Nazarete.
„I prišiel do Nazaretu, kde bol vychovaný, a podľa svojej obyčaje vošiel v sobotný deň do synagógy a vstal čítať. I podali mu knihu Izaiáša, proroka, a keď rozvinul knihu, našiel miesto, kde bolo písané:
Duch Pánov je nado mnou,
preto pomazal ma (za proroka),
poslal ma zvestovať evanjelium chudobným,
(uzdravovať skrúšených srdcom),
ohlasovať zajatým prepustenie a slepým videnie,
prepustiť utláčaných na slobodu,
ohlasovať vzácny rok Pánov
(a deň odplaty).
A keď svinul knihu, vrátil ju sluhovi a sadol si. A oči všetkých v synagóge boly upreté na neho. Tu začal hovoriť k nim: „Dnes splnilo sa toto písmo vo vašich ušiach."
Z tohto miesta môžeme dôkladne sledovať priebeh slovnej bohoslužby. Skutky apoštolské nás poučujú, že rovnakú bohoslužbu odbavovali židia v malej Ázii (v diaspóre): „... prišli Pavol a Barnabáš do pizídskej Antiochie a vošli do synagógy v deň sobotný a sadli si. A keď bolo po čítaní zákona a prorokov, predstavení synagógy poslali k nim a riekli: mužovia, bratia, keď máte u seba nejaké slovo napomenutia k ľudu, povedzte! Tu vstal Pavol, pokynul rukou a riekol: ..."
Pridŕžajme sa pevne priebehu služby božej: 1. Čítanie (zákon), medzispev, 2. čítanie (proroci), kázeň.
Túto bohoslužbu vykonávali kresťania najprv ešte spolu so židmi v synagogách, keďže nechceli sa oddeliť od svojich židovských súkmeňovcov. Až keď sa odlúčili, odbavovali si slovnú bohoslužbu vo zvláštnych shromaždeniach a od židov prijali ich obvyklú formu. Odlúčením sa od synagógy však mohla sa bohoslužba pokresťančiť, t.j. vedia starozákonného Písma čítalo sa tiež z Nového zákona. Tento vývoj, ako uvidíme z Justínovho opisovania, dospel ku koncu v polovici 2. storočia. A neskôr keď sa agapy oddelily od eucharistie, kresťania spojili túto slovnú bohoslužbu so slávením omše a toto ostalo až po dnešný deň. Naša dnešná „predomša" vyvinula sa zo židovskej bohoslužby a vykazuje ešte starú štruktúru v hlavných jej čiastkach: epištola, graduále, evanjelium, kázeň. Týmto sme sa už veľmi priblížili k dnešnému stavu omše.
4. Omša v 1. storočí.
Z 1. storočia, po smrti apoštolov máme pre omšu dve svedectvá: prvé obsahuje list Korinťanom od pápeža Klementa Rímskeho (okolo r. 96); druhé, omnoho dôležitejšie, obsahuje Didaché, učenie to dvanástich apoštolov.
V prvom je reč o obrade obetovania, ako ho vykonávajú biskupi alebo presbyteri, ,,o prinášaní obetných darov", mimo toho pripojené boly pravdepodobne úryvky zo starej rímskej liturgie, popri tom formulky všeobecného poďakovania sa za božie dielo spásy a „trojnásobné svätý".
Dôležitejšie svedectvo podáva nám Didaché, spis z konca 1. storočia, ktorý nám dáva nazrieť do praktického kresťanského života obce a podáva nám tiež liturgické predpisy o krste, pôste, modlitbe a eucharístii. Niektoré uvedieme z nich v preklade, najprv, pravda, najstaršie omšové modlitby, ktoré máme:
„Čo sa týka eucharistickej slávnosti, tak hovorte pri nej túto ďakovnú modlitbu: Najprv nad kalichom: Otče náš, ďakujeme ti za svätý viničný ker tvojho sluhu Dávida, (za viničný ker), ktorý si nám dal poznať skrze svojho Syna Ježiša; tebe buď sláva naveky. Nad chlebom: Otče náš, ďakujeme ti za život a poznanie, ktoré si nám dal skrze svojho Syna Ježiša; tebe buď sláva naveky. Ako bol tento chlieb po vŕškoch roztrúsený a po shromaždení stal sa jedným, tak má byť tiež shromaždená tvoja Cirkev od hraníc zeme v tvojom kráľovstve; lebo tvoja je vznešenosť a moc skrze Ježiša Krista naveky. Nik nemá jesť a piť z vašej Eucharistie, iba tí, ktorí sú v mene Pánovom pokrstení, lebo v tomto smysle Pán povedal: Nedávajte sväté psom.
Keď ste sa nasýtili, takto ďakujte: Ďakujeme ti, svätý Otče, pre tvoje sväté meno, ktorému si pripravil v našom srdci príbytok,i za poznanie, vieru a nesmrteľnosť, čo si nám dal poznať skrze svojho Syna Ježiša; nech ti je sláva naveky. Ty najmocnejší Pane, stvoril si všetko pre svoje meno, dal si ľuďom požívať pokrm a nápoj, aby ti ďakovali; nám však daroval si z milosti duchovný pokrm a duchovný nápoj, i večný život skrze svojho Syna. Predovšetkým ďakujeme ti, lebo si mocný; nech ti je sláva naveky. Pamätaj, Pane, na svoju obec, aby bola zachránená od všetkého zlého a aby bola dokonalá v tvoje láske. Shromaždi túto svätú Cirkev so štyroch strán sveta vo svojom kráľovstve, ktoré si jej pripravil, lebo tvoja je moc a sláva naveky. Príď, milosť, k nám, nech zanikne tento svet. Hosana Bohu Dávidovmu! Kto je svätý, nech pristúpi sem. Kto nie je, nech zmení svoj úmysel (= nech ľutuje)! Maranatha (príd, ó náš Pán)! Amen. Dovoľte prorokom, aby ďakovali, dokiaľ chcú."
Posudky o tejto modlitbe nie sú jednotné. Mienku, že sú to len obyčajné modlitby pri svätom prijímaní (Bickell, Probst, Wilpert) alebo len stolové modlitby (Schermann), môžeme dneska pokladať za prežitú. Vhodnejšie ju možno označiť za najstarší kánon. Veď tieto formuláre neboly ešte pevne ustálené a záväzné, na to poukazuje záverečná poznámka, že prorokom, t. j. pneumatikom, ktorí vtedy mali v obci také význačné miesto, preto boli nazvaní „Veľkňazmi", nemá sa brániť, aby predĺžili ďakovnú modlitbu, t. j. vyjadrili sa vlastnými slovami; z toho vysvitá, že doslovné znenie eucharistickej veľmodlitby (to je náš dnešný kánon) ešte nebolo pevne ustálené.
O nedeľnom slávení omše počujeme:
„Na deň Pána shromaždite sa, lámte chlieb a slávte eucharistiu. Najprv však vyznajte svoje hriechy, aby obeta bola svätá. Nikto, kto má spor s priateľom, nesmie sa nájsť medzi vami, dokiaľ by sa nesmieril, aby sa nezneuctila vaša obeta. Preto takto zneje slovo Pánovo: Nech vždy a všade sa mi prináša čistá obeta, lebo ja som veľký kráľ — hovorí Pán — a moje meno je veľké medzi národmi."
Vyznávanie hriechov pred slávením omše je druh konfiteoru našej omše.
5. Rímska omša v II. storočí.
Z prameňov, ktoré sme dosiaľ prezreli, nemôžeme si ešte urobiť správny obraz o priebehu omše. Z polovice II. storočia pochádza zpráva o slávení omše, ktorá nám už umožňuje dôkladný pohľad na omšu. Je to prastarý opis omše. A tu už môžeme ľahko zistiť, že táto omša je v hlavných črtách podobná našej, takže hlavné časti a priebeh deja môžeme presne sledovať. Je to v I. Apologii Justína, mučeníka, (napísaná okolo r. 155); na dvoch miestach (hl. 65—67) opisuje priebeh omše v Ríme, omšu veľkonočnú a omšu nedeľnú. Uvádzame preklad:
„Keď sme pokrstili toho, ktorý súhlasí s našou vierou z presvedčenia, vedieme ho do shromaždenia tých, ktorí sa nazývajú bratmi, a odbavujeme tam spoločné modlitby sami za seba, za novopokrsteného a za všetkých ostatných, ktorí sa všade nachádzajú, s tým výslovným cieľom, aby sme sa stali hodnými poznať pravdu, aby sme sa osvedčili ako takí, ktorí nábožne žijú činný život, zachovávajú príkazy, za čo dosiahneme večnú spásu. Keď skončíme modlitby, navzájom sa pozdravujeme bozkom (pokoja).
Potom prinesú predstavenému bratov chlieb a kalich s vodou a miešaným vínom. Ten to vezme (obetné dary) a vysiela Otcovi vesmíru v mene Syna a Ducha svätého chválu a česť a vzdáva vďaky („eucharistia" tu = eucharistická modlitba) za to, že sme dostali od neho tieto dary. Keď skončil modlitbu a ďakovanie, všetok prítomný ľud zvolá, prisvedčujúc: Amen. „Amen" je hebrejské slovo a znamená: nech sa tak stane! Keď predstavený vyslovil ďakovanie a všetok ľud prisvedčil, rozdeľujú diakoni, ako ich my nazývame, každému z prítomných z chleba, nad ktorým boly povedané slová ďakovania (t. j. z premeneného chleba, vlastne z eucharistického chleba), a tiež z vína s vodou na požívanie a odnesú z toho neprítomným."
„A tento pokrm sám menuje sa teraz Eucharistia (eucharistia tu = eucharistický pokrm); na nej nesmie sa zúčastniť taký, čo nie je presvedčený o pravde našej náuky, ktorý nebol očistený v kúpeli krstu, čo slúži na očistenie hriechov a duchovné zrodenie, a ktorý nežije tak, ako to Kristus predpísal. Lebo my toto neprijímame ako obyčajný chlieb a obyčajný nápoj, ale boli sme poučení, že ako na slovo božie vtelil sa Ježiš Kristus, náš Vykupiteľ, prijal skutočné telo a krv pre našu spásu, tak tiež pokrm, nad ktorým sa vysloví slovo modlitby ako ďakovanie (eucharistia), pochádzajúce od neho, a ktorý (pokrm) prechádza pri požívaní do našej krvi a tela, je ozajstné telo a krv onoho vteleného Ježiša. Lebo apoštoli zachovali v pamätihodných zprávach, ktoré nám zanechali a ktoré sa menujú Evanjeliá, že dostali taký príkaz, keď Ježiš vzal chlieb, vďaky vzdával a potom povedal: Toto čiňte na moju pamiatku, toto je moje telo. Podobne vzal kalich, ďakoval a povedal: Toto je moja krv."
„Potom si všetko toto opäť pripomíname; majetní prichádzajú chudobným na pomoc a stále ostávame navzájom v spoločnosti. Za všetko, čo jeme, zvelebujeme Stvoriteľa vesmíru skrze jeho Syna Ježiša Krista a skrze Ducha svätého.
V dňoch, nazvaných podľa slnka, shromaždujú sa všetci, ktorí sú v mestách alebo na vidieku, na spoločnú slávnosť, a vtedy sa čítajú pamätihodnosti (t. j. Evanjeliá) apoštolov alebo spisy prorokov, nakoľko to čas dovolí. Keď predčitateľ skončil svoju funkciu, predstavený povie kázeň, v ktorej naliehavo napomína, aby životom uskutočňovali toto pekné (práve počuté) učenie. Potom všetci spolu vstaneme a modlíme sa.
Ale po zakončení modlitby prináša sa, ako to už bolo povedané, chlieb a víno s vodou; predstavený vysiela prosebné modlitby podobným spôsobom ako i ďakovanie, dokiaľ je to možné. Ľud prisvedčuje, keď hovorí Amen, potom nasleduje rozdeľovanie toho, nad čím bolo povedané ďakovanie (= čo bolo konsekrované alebo premenené na Eucharistiu), všetkým prítomným a neprítomným to potom diakoni odnášajú.
Konečne dávajú obzvlášť bohatí a tí, ktorí chcú, podľa ľubovôle, čo kto chce. Nasbierané složia u predstaveného, ktorý z toho vypomôže sirotám a vdovám a tým, ktorí pre chorobu alebo z inej príčiny to potrebujú, ako aj tým, ktorí zomierajú v žalári, a cudzincom, ktorí sa zdržujú krátky čas; slovom, ujíma sa všetkých, ktorí sú v núdzi.
Usporiadali sme práve v nedeľné dni spoločné schôdzky všetkých veriacich, lebo je to prvý deň, v ktorom Boh oddelil temnotu a prázdnotu a stvoril svet a Ježiš Kristus, náš Vykupiteľ, v ten deň vstal z mŕtvych. Lebo v dni pred dňom Kronovým ho ukrižovali a v deň po Kronovom dni, t. j. v nedeľu zjavil sa svojim apoštolom a učeníkom a poučil ich o tom všetkom, čo my sme vám tiež predložili na uverenie."
Máme teda naporúdzi dva opisy omše; z ich porovnania môžeme dostať takýto obraz starokresťanskej omše (asi 150 r. po Kr.) v Ríme: Slávnosť eucharistie je už oddelená od agáp a spojená so slovnou bohoslužbou. Teda omša sa delí ako dnes predovšetkým na predomšu a na omšu obetnú.
V predomši, ktorá je v podstate čítanou bohoslužbou, nachádzame taký priebeh, aký poznáme v bohoslužbách v synagóge: Dve čítania a reč biskupa. Jedno z čítaní je miesto z Evanjelia. State sú podané príliš všeobecne, takže neumožňujú určitejšie závery o bližšom stvárnení najstaršej predomše v Ríme. Len dve veci sú isté: 1. čítali už zo Starého i Nového zákona, 2. toto čítanie bolo tzv. Lectio continua, t. j. sústavné postupné čítanie celej niektorej knihy z Biblie. Čítanie a kázeň sa počúvajú sediačky. Po čítanej bohoslužbe nasleduje dlhšia modlitba, ktorú sa modlia stojačky. Na obsah tejto modlitby robí Justín niekoľko narážok, takže, podľa nich, môžeme tú modlitbu pokladať za spoločnú prosebnú modlitbu obce. Je to jedna z najstarších častí liturgie: Už Pavol ju pozná, keď píše: „Vyzývam teda, aby sa predovšetkým vykonaly prosby, modlitby, orodovania a poďakovania za všetkých ľudí, za kráľov i za všetkých vysokopostavených, aby sme viedli spokojný a tichý život vo všetkej pobožnosti a čistote." V prvom liste pápeža Klementa Korinťanom zachovala sa veľká modlitba, ktorá je zaiste najstarším formulárom takej spoločnej modlitby, ba najstaršia rímska liturgická pamiatka vôbec. Táto modlitba sa nachádzala v rímskej omši až do čias Gregora Veľkého. Nám ostala ako drahocenný zbytok v slávnostných prosebných modlitbách Veľkého piatku. Vo východnej liturgii sa udržala až dosiaľ.
V obetnej omši, ktorá nasleduje za týmito prosbami, zreteľne badať tri časti: obetná príprava či obetný sprievod, veľká eucharistická modlitba s konsekráciou a rozdávanie Eucharistie.
Obetný sprievod začína bozkom pokoja, iste podľa príkladu Pánovho výroku: „Keď teda prinášaš svoj dar na oltár, ... smier sa so svojím bratom." Je výslovne povedané, že biskupovi prinášajú chlieb a kalich s vodou a miešaným vínom (v druhom opise: chlieb a víno s vodou) a že biskup tieto dary prijíma. Teda skutočný obetný sprievod (ofera).
O eucharistickej veľmodlitbe počujeme, že ju biskup prednášal nahlas (spieva?); ľud prisvedčil slovom Amen (ešte dnes je v našej omši spoločné „Amen" pred modlitbou Páter noster). Modlitba bola chválou, velebením a ďakovaním Otcovi vesmíru skrze meno Syna a Ducha svätého. Modlitba ešte nebola pevne ustálená; len podstatné poradie myšlienok bolo stále. Úprava teda bola ponechaná biskupovi. Na to poukazujú jasné slová: „vzdá vďaky" a „vysiela ďakovanie, nakoľko je mu to možné".
Rozdeľovanie konsekrovaných spôsobov bolo veľmi jednoduché. Vtedy ešte ľud nechodil k oltáru, ale diakoni rozdeľovali chlieb a víno prítomným, ktorí ležali pri stoloch (ako nám to ukazujú staré obrazy v katakombách).
Vidíme teda, že už okolo roku 150 po Kristu rímska omša shodovala sa v hlavných črtách s našou.
6. Rímska omša v 3. storočí.
Ak nás Justín oboznámil s priebehom omše, tak asi o sedem desaťročí neskôr počujeme už i doslovné znenie starého rímskeho kánonu. Pred niekoľkými rokmi urobili sme pre dejiny liturgie veľmi dôležitý objav. Egyptský cirkevný poriadok, ktorý sme už dlho poznali, a to v rozličných variantoch, spoznali sme ako preklad Apoštolského podania od rímskeho kňaza a protipápeža Hipolyta (zomrel okolo 235). Týmto sme odkryli jeden z najstarších historicko-liturgických prameňov rímskej liturgie. Apoštolské podanie bolo složené okolo roku 218. Obsahuje liturgické a disciplinárne predpisy rímskej cirkvi. Pri rozbore biskupskej vysviacky, v ktorej máme vlastne i najstarší formulár vysviacky vôbec, je opísaná aj biskupská svätá omša:
„Keď sa stal biskupom, majú mu dať všetci ústami bozk pokoja. Diakon však mu má priniesť obetné dary. A keď on — a tiež aj kňazi — položil ruku na obetné dary, má ďakovať a hovoriť: Pán s vami všetkými! Shromaždený ľud odpovedá: I s duchom tvojím. — A ďalej: Hore srdcia! Ľud hovorí: Pozdvihli sme ich k Pánovi. A opäť: Ďakujme Pánovi! Shromaždeníe odpovie: Je to hodné a spravodlivé. Ešte raz nech sa takto modlí a nasledujúce nech tak hovorí, ako sa to používa pri svätej obete. Potom modlia sa eucharistickú modlitbu, takže hovoria za predmodlievajúcim sa biskupom: Ďakujeme ti, Pane, skrze tvojho milého Syna Ježiša Krista, ktorého si nám poslal v posledných dňoch ako Spasiteľa a Vykupiteľa, ako Zvestovateľa svojho rozhodnutia. Je Slovo, ktoré pochádza od teba, skrze ktorého si všetko urobil podľa svojej vôle. Soslal si ho s neba do panenského lona. Stal sa telom a spočíval pod jej srdcom. Ako tvojho Syna zjavil ho Duch svätý, aby splnil tvoju vôľu a získal ti ľud, keď rozopäl svoje ramená (na kríži). Trpel, aby oslobodil trpiacich, ktorí veria v teba. Bol vydaný na umučenie podľa tvojej vôle, aby zničil smrť, zrušil satanské sväzky, vstúpil do predpeklia a vyviedol svätých, splnil prísľuby a otvoril bránu vykúpenia.
On vzal chlieb, ďakoval a hovoril: Vezmite, jedzte, toto je telo moje, ktoré bude zlámané pre vás. — A podobne (vzal) tiež kalich so slovami: Toto je krv moja, ktorá sa vyleje pre vás. Keď toto činíte, čiňte to na moju pamiatku.
V rozpomienke na jeho smrť a jeho zmŕtvychvstanie obetujeme teda tento chlieb a kalich a ďakujeme ti, že si nás urobil hodnými, aby sme stáli pred tebou a vykonávali ti kňazskú úlohu.
Prosíme ťa úpenlive, sošli svojho svätého Ducha na obetné dary tejto Cirkvi a spolu daj ho všetkým, ktorí z nich požívajú, aby im to slúžilo na spásu, aby boli naplnení Duchom svätým, pravdou a pevnosťou vo viere, aby ťa zvelebovali a chválili v tvojom Synovi Ježišovi Kristovi, v ktorom nech ti je sláva a moc vo svätej Cirkvi teraz i vždy i na veky vekov. Amen."
Pred obetovaním oleja: Kto obetuje olej cez eucharistickú slávnosť, nech robí tak ako pri chlebe a víne, takže ďakuje tak isto. Keď aj nepoužije tie isté slová, môže ďakovať podľa svojich schopností inými slovami, hovoriac (napr.): Posväť tento olej a daj zdravia tým, ktorí (ním) budú pomazaní a ho prijmú; ako si pomazal kňazov a prorokov, tak aj ich posilňuj a každého, čo ho okúsi, a posväť tých, čo ho prijmú. Ľud povie: Ako bolo, nech je a bude, s pokolenia na pokolenie a na večné veky. Amen.
Biskup hovorí: Opäť úpenlivo prosme všemohúceho Boha, Otca nášho a Spasiteľa Ježiša Krista, nech nám ráči odpustiť, aby sme s chválou prijali túto svätú Sviatosť, aby nikoho z nás nenechal vinným, ale učinil hodnými všetkých, čo prijímajú svätú Sviatosť tela a krvi Krista, nášho všemohúceho Pána a Boha. Diakon povie: Modlite sa! Všemohúci Bože, keď prijímame túto svätú Sviatosť, daj, aby nik z nás nebol vinným, ale požehnaj všetkých v Kristovi, v ktorom nech je ti s ním i s Duchom svätým chvála a moc teraz i vždy i naveky vekov. Amen.
Diakon hovorí (ďalej): Skloňte svoje hlavy, čo tuná stojíte. Večný Pane, ktorý poznáš, čo je skryté, tvoj ľud sklonil pred tebou svoju hlavu a podrobuje pred tebou tvrdosti srdca i tela. Vzhliadni na nich z príbytku svojho, ktorý si si stvoril, a požehnaj ich, mužov i ženy. Nakloň k nim svoje ucho a vypočuj ich prosby. Posilni ich silou ruky svojej a chráň ich od zlej vášne. Chráň ich na tele i na duši. Daj, nech by v nich a tiež v nás rástla viera a bázeň božia, skrze tvojho jediného Syna, v ktorom nech ti je s ním a s Duchom svätým chvála a moc navždy a na večné veky. Amen.
Diakon hovorí (ďalej): »Pohliadnime« atď. a biskup: Sväté svätým! Ľud odpovie: Jeden (je) svätý Otec, jeden svätý Syn, jeden Duch svätý. Biskup povie: Pán s vami všetkými. Ľud odpovie: I s duchom tvojím. Potom začnú chválospev a ľud pristúpi, aby prijal spasiteľný prostriedok svojej duše, skrze ktorý odpúšťajú sa hriechy.
Modlitba po rozdelení (svätej Sviatosti): Všemohúci Bože, Pán a Spasiteľ Ježiš Kristus, ďakujeme ti, že si nám dovolil prijať zo svojho svätého tajomstva. Nepripočítaj nám to za vinu a na zavrhnutie, ale na obnovenie duše, tela a ducha, skrze svojho jediného Syna, v ktorom nech ti je s ním i s Duchom svätým chvála a moc po všetky veky, tak ako teraz vždy i na večné veky. Amen. Ľud povie: Amen. Kňaz hovorí: Otec s vami všetkými.
Vkladanie rúk po prijatí svätého prijímania: Večný všemohúci Bože, Otec nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista, požehnaj svojich služobníkov a služobnice, ochraňuj ich, pomáhaj im a zachráň ich silou svojho anjela. Ochraňuj ich a posilňuj v bázni svojím majestátom; výstroj ich, aby mysleli na to, čo je tvoje, a daj im, aby verili v to, čo je tvoje, a chceli to, čo je tvoje. Udeľ im milostivo svornosti bez hriechu a hnevu skrze svojho jediného Syna, v ktorom nech ti je s ním i Duchom svätým tak ako teraz atď. Ľud odpovie: Amen. Biskup hovorí: Pán nech je s vami všetkými. Ľud: I s duchom tvojím. Diakon povie: Choďte v pokoji. A tým sa končí eucharistická slávnosť."
Pri opise krstu počujeme ešte dačo o svätej omši: „Teraz biskup urobí znamenie kríža na čele krstenca, bozká ho na ústa a povie: Pán s tebou. A požehnaný odpovie: I s duchom tvojím. Tak učiní každý s ostatnými. Shromaždený ľud má sa spolu modliť a taktiež krstenci. Potom majú nahlas (ústami) povedať pozdrav pokoja. Diakoni majú priniesť obetu biskupovi. On vzdáva vďaky nad chlebom, lebo predstavuje Kristovo telo (figúra carnis Christi est), a nad kalichom s krvou, lebo je krvou Kristovou, ktorá sa vyleje za všetkých, čo veria v neho. A nad mliekom a mädom, ktoré sú pomiešané, aby sa splnil sľub Otca, ktorý povedal: Chcem vám dať zem, ktorá potečie mliekom a mädom. Kristovo telo nám dal, aby sme sa živili ním ako deti, totiž tí, čo veria v neho. Úzkosti srdca rozptýli príjemným slovom. To všetko vysvetľuje biskup tomu, čo prijíma svätý krst. A keď už teraz biskup rozlámal chlieb, každému má dať kúsok so slovami: Toto je chlieb nebeský, telo Ježiša Krista. Prijímajúci odpovie: Amen. Keď nie sú prítomní kňazi, tak diakoni majú vziať kalich, majú stáť pekne v poriadku a nech podávajú krv nášho Pána Ježiša Krista ako i mlieko a mäd. Kto podáva kalich, nech hovorí: Toto je krv nášho Pána Ježiša Krista. A prijímajúci opäť nech odpovie: Amen. Keď je to skončené, každý nech sa usiluje, aby robil všetko dobré, páčil sa Bohu a správne žil tak, že usilovne navštevuje shromaždenia, robí to, čomu sa naučil, a pokrok robí v službe božej."
Aby sme čitateľom poskytli ešte hlbší pohľad na vtedajšiu eucharistickú prax, uvedieme ešte niektoré miesta:
O príkaze lačnosti:
„Každý veriaci nech sa usiluje prijať Eucharistiu skôr, ako by okúsil dačo iného. Lebo keď ju veriaci prijmú, vtedy ani smrtiaci jed, keby aj dakomu bol podaný, nebude mať nad ním nijakej moci."
O uchovávaní Eucharistie v domoch:
„Všetci majú usilovne dbať o to, aby nijaký neveriaci nejedol z Eucharistie, ani myš, ani nijaká iná bytosť, alebo aby nič nepadlo do nádoby, alebo aby sa nič z nej nepokazilo. Je to Kristovo telo, čo ho všetci prijímajú, a preto nesmie byť opovrhnuté."
„Keď si však požehnal kalich v mene Pánovom, prijmi ho ako Pánovu krv. Dávaj preto pozor a nevylej z toho nič, aby to nepoškvrnil zlý duch, aby sa nehneval Boh a ty aby si nebol vinný na Kristovej krvi, aby si nezmalicherňoval cenu, za ktorú si bol vykúpený."
Keď si ucelíme podľa Hipolytovho spisu obraz svätej omše, môžeme ustáliť toto: Kým sa o predomši nedozvedáme nič, z obetnej omše sa nám podáva priamo formulár. Pri ofertóriu opäť počujeme o bozku pokoja, potom sa hovorí, že diakon (na inom mieste: diakoni) prináša obetné dary; obetnom sprievode ľudu sa síce nehovorí, predsa v 23. a 24. kapitole sú dané náznaky o liturgickom prinášaní prvotín ovocia s modlitbou požehnania, o výbere ovocia a kvetov, z ktorých zaiste dá sa uzatvárať na omšový obetný sprievod.
Celkom iste dostávame zprávu o kánone čiže o eucharistickej veľmodlitbe. Máme tu najstarší text rímskeho kánonu z čias okolo r. 200 po Kr., ktorý pravdepodobne je starší, lebo ved Hipolyt obviňoval svojich nepriateľov z cirkevných novôt a sám sa chcel pevne pridržiavať starého podania. Všimnúť si treba, že vtedy cirkevnou rečou bola gréčtina a nie latinčina, takže v pôvodnom texte bol tento kánon grécky.
Keď porovnáme Hipolytov formulár s naším, môžeme zistiť jasné podobnosti. Skoro úplne rovnaký je trojčlenný dialogický úvod do dnešnej prefácie. Anamnéza je veľmi príbuzná. Nachádzame tiež epiklézu, t. j. svolávanie Ducha svätého na obetné dary, ktorú ostatne už v rímskej svätej omši nemáme (no je vo všetkých východných liturgiách). Na konci je chváloreč (doxologia) a „Amen" ľudu.
Dostávame presnú zprávu aj o rozdeľovaní prijímania r Jestvuje už zriadené pristupovanie ľudu, pri ktorom sa spieva chválospev (pravdepodobne už žalm 33., o ktorom ešte počujeme). Počujeme formulku rozdeľovania, práve tak i ďakovanie, požehnajúcu modlitbu biskupa na konci svätej omše a rozpustenie.
Môžeme teda povedať: na konci 3. storočia je rímska omša už natoľko vyvinutá a ustálená, že sa vo svojej podstate a v priebehu už veľmi podobá dnešnej svätej omši.
Teraz už teda môžeme nechať tak ďalší dejinný vývin svätej omše. Ved sme ho chceli iba natoľko sledovať, dokiaľ by sa nám zjavily obrysy dnešnej rímskej omše. To sa nám už podarilo a získali sme spolu porozumenie pre organickú výstavbu svätej omše.