Cirkev, ktorá skoro po dvetisíc rokov chráni drahocenný odkaz svojho Majstra, môže nám najvhodnejšie povedať, čo znamená svätá omša. Otvárame onú knihu, z ktorej rímska Cirkev po tisíc tristo rokov modlí sa pri svätej omši, omšovú knihu. Bezprostredne po konsekračných slovách nájdeme modlitbu, ktorá je prastará a siaha do 1. storočia Cirkvi; nazýva sa anamnesis, slovensky: rozpomienková modlitba; v preklade zneje:
„Pamätáme preto, Pane, my
sluhovia tvoji aj ľud tvoj svätý
na spasné utrpenie
i radostné zmŕtvychvstanie,
na slávne nanebovstúpenie
Krista, Syna tvojho, nášho Pána.
Obetujeme tvojej vznešenej velebnosti
z dobier i darov tvojich
obeta čistú, svätú, obetu nepoškvrnenú,
chlieb svätý života večného
i kalich večnej spásy."
Táto modlitba, ktorú kňaz cez mnohé storočia pri každej omši odrieka, obsahuje všetko, čo znamená svätá omša. Všimnime si ju bližšie.
1. Pamiatka.
Rozpamätúvame sa... Svätá omša je teda rozpomienka. Podľa vôle Cirkvi svätej rozpomienke patri prvé miesto, keď slávime obetu svätej omše: máme myslieť na Pána. On nechce, aby sme na neho zabudli, nie pre seba, ale pre nás, lebo on je náš Vykupiteľ, Spasiteľ a Sudca: áno, on je svetlo, bez ktorého je noc a mrákava; on je cesta, pravda a život. Bolo by teda najväčším nešťastím pre svet, keby on zmizol z ľudských myslí. A preto utvoril si pomník, trvalejší ako kov (monumentum aere perennius). Faraóni z Egypta stavali si pyramídy, ktoré vzdorujú naviatemu piesku storočí. Básnici, umelci, utvorili si vo svojich dielach nepominuteľné pomníky; predsa Kristus môže, ľudsky povedané, so všetkými závodiť, lebo na šírej zemi niet nijakého miesta, kde by sa neslávila jeho pamiatka. — Keby ťa vlastná mať na smrteľnej posteli prosila: „Dieťa, urob to na moju pamiatku", budeš pokladať poslednú prosbu svojej matky za svätú a splníš ju. Ale ved predstupuje pred teba Kristus pred svojou smrťou a hovorí: „Urob toto na moju pamiatku!" On je viac ako tvoja matka. Preto kedykoľvek pôjdeš na svätú omšu, nech ťa naplňuje svätá bázeň: Slávim pamiatku svojho Pána!
2. Pamiatka smrti.
Pýtame sa: Na čo sa máme rozpamätúvať? „Rozpamätúvame sa na spasné utrpenie." Predovšetkým a na prvom mieste na jeho smrť. Svätá omša je pamiatka smrti Pánovej. Veď sám práve hovorí: „Toto je moje telo, obetované vo smrti, toto je moja krv, pri smrti vyliata — toto čiňte na moju pamiatku!" Rozpamätúvame sa preto úctivo a vďačne na jeho smrť. Čo je smrť Pánova pre nás kresťanov? Keby nás niekto zachránil pred utopením a sám by pritom zahynul, ako by sme pamätali na smrť svojho záchrancu! A predsa smrť Kristova je pre nás viacej. Ňou predsa urobil nás dietkami božími a dedičmi neba; je to smrť Boha za hriešne svoje tvory... Ako by sme sa mali rozpáliť svätou vrúcnosťou, keď kňaz pri premenení berie do rúk chlieb a začína: „Deň pred svojím utrpením vzal chlieb .. ." Preto hovorí tiež svätý Pavol o svätej omši: „Lebo kedykoľvek budete jesť tento chlieb a piť tento kalich, budete zvestovať smrť Pánovu, kým nepríde."
Jeho život. Nemáme sa však rozpamätať len na smrť Kristovu: V starej modlitbe sa hovorí ďalej:“na spasné utrpenie i radostné zmŕtvychvstanie, na slávne nanebovstúpenie“. Pri svätej omši máme tiež myslieť na iné momenty z jeho života; keď porovnávame rozpomienkové modlitby (anamnézy) iných liturgií, tak spomínajú sa tu ešte iné udalosti. Napríklad: Liturgia Chryzostomova: „Pamätliví súc tvojho príkazu a všetkého toho, čo stalo sa pre nás, kríža, hrobu, zmŕtvychvstania na tretí deň, nanebovstúpenia, miesta po pravici, druhého a slávneho príchodu.. ." Z toho vidíme, že Cirkev chce, aby sme pamätali na celý jeho život. Kedykoľvek slávime svätú omšu, vždy máme pamätať na Pána a na celé jeho vykupiteľské a životné dielo.
3. Živá rozpomienka.
Ale táto rozpomienka na Krista je, celkom zvláštneho a jedinečného druhu; nie je to mŕtva rozpomienka, ako zvykneme spomínať na svojich mŕtvych. Na stene visí fotografia môjho mŕtveho priateľa; často pozerám na ňu, ale obraz nehovorí ku mne, ostáva nemý, je mŕtvou pamiatkou. No svätá omša nie je mŕtvou pamiatkou Pána, ona je živými slávením rozpomienky. Keby vdova, ktorá vo vojne stratila! svojho drahého manžela, poznala prostriedok, čo by jej umožnil byť spolu s ním aspoň krátky čas, i keby ho pritom sama ani vidieť nemohla, ako by si toho vážila. Preto ľudia tak radi chodia ku hrobu. Tu predsa leží aspoň kúsok po mŕtvom, jeho telo, cítia sa v jeho blízkosti. Vo svätej omši je to celkom inak: tu je nám blízko drahý mŕtvy, tu je uprostred medzi nami."i Hovorí nám: Toto je moje obetné telo, moja vyliata krv. „Kto je moje telo a pije moju krv, ten ostáva vo mne a ja v ňom." Máme teda pri tejto ctihodnej rozpomienkovej slávnosti viac ako hrob mŕtveho; pred nami leží obetné telo a obetná krv Pánova, tak ako sa dávali na kríži. Z rozpomienkovej slávnosti stáva sa spolu skutočnosť, stáva sa obeta.
4. Obeta.
Čo je obeta? Je to pozemské dobro, predmet, ktorý patrí mne, ale ktorý darujem Bohu tým, že ho vynímam zo svojho používania, aby som dokázal svoju oddanosť Bohu. Písmo sväté Starého zákona môže nám povedať a poučiť nás, čo znamená obeta. Už prvé listy Biblie rozprávajú o obete: Kain a Ábel na znak vďaky za pozemské požehnanie priniesli Bohu - obetu: Kain prvotiny svojej žatvy, Ábel baránka. Priniesli tieto dary Bohu tak, že ich zapálili. Ľudia tým, že vyňali tieto dary zo svojej držby, chceli uznať božiu nadvládu. To je prvý, ale nie jediný zmysel obety. V obete je túžba človeka po spojení s Bohom. Človek oddanosťou a zničením svojej obety preniká k Bohu a Boh sa mu dáva milostivým prijatím a najmä obetnou hostinou. Preto sa obeta u všetkých národov stala najväčším kultovým úkonom. V obete Boh a človek prichádzajú do najvnútornejšieho styku. Ale ešte voľačo si musíme všimnúť: obeta vychádza z vedomia hriechov, vychádza z úsilia človeka, aby vykonal pokutu za hriechy. Takto prišiel človek na to, že zabil živé zviera a obetoval ho Bohu. Vedel, že hriechom si zaslúžil od Boha najvyšší trest, smrť, mal sa tak sám obetovať za hriechy; predsa toto neurobil a ani nechce urobiť. Tu príde na myšlienku zástupného zadosťučinenia: vezme živé zviera, ponúkne Bohu život tohto zvieraťa, zloží na zviera podlžnosť za svoje hriechy, zabije ho a prosí Boha, aby prijal smrť zvieraťa ako zástupné zmierenie. Toto zvýrazňovali najväčšie obety. Naznačím iba príklad takzv. „kozla hriechu". Na deň zmierenia židia prinášali mimo iných obiet jedného kozia. Veľkňaz zložil naň ruky a pritom vyznával hriechy celého národa; potom takto hriechom obťaženého kozia jeden z mužov odviedol na púšť a tam ho zvrhol so skaly. V najhlbšom zmysle vychádza teda obeta z povedomia hriechov, z úsilia človeka, aby zadosť učinil Bohu za svoje hriechy a vykonal pokutu.
Predsa sa pýtame, či môže nerozumné zviera zastúpiť človeka? Môže život jedného zvieraťa alebo i viacerých zadosť učiniť Bohu za hriechy ľudstva? Zvlášť keď máme na zreteli hriech dedičný a množstvo osobných hriechov celého ľudstva? Nie; zviera nemôže zastúpiť človeka, ktorý je obdarený rozumom a slobodnou vôľou, preto obety zvierat u židov a pohanov boli iba túžobným výkrikom ľudstva po plne platnej obete zmierenia a odpustenia. A táto obeta prišla v plnosti času. Je to nevinný „Baránok Boží", Ježiš Kristus, „ktorý sníma hriechy sveta". Zviera nemôže zastúpiť človeka, ale Boh môže plne zadosť učiniť. Zviera môže byť zabité, Boh však nemôže zomrieť. Preto Syn Boží vzal na seba ľudskú podobu, ľudskú prirodzenosť. Teraz to už naozaj bola obeta zmierenia, ktorá mohla najdokonalejšie vymazať každú hriešnu vinu. Ako človek mohol zomrieť za hriechy, ako Boh mohol plne zadosť učiniť. Kristova smrť na kríži je touto plne platnou a jedinou obetou zmierenia za všetky hriechy ľudstva.
Sme však už smrťou Kristovou na kríži vykúpení? Prídu po zmiernej obete Božieho Baránka všetci ľudia bez vlastného pričinenia do neba? Nie, musíme sa pridŕžať kríža, musíme si prisvojiť obetu kríža; ona sa musí stať tiež našou obetou. Boží obetný Baránok musí byť vložený do našich rúk a my ho musíme priniesť nebeskému Otcovi ako svoje zadosťučinenie. Pýtam sa teraz, je to možné? Dal nám Kristus dajaký prostriedok, aby sme mohli obetovať a dávať za seba Bohu takú vznešenú obetu? Áno, Kristus zveril taký prostriedok svojej Cirkvi; je to obeta svätej omše. Obetu, ktorú Kristus priniesol za ľudstvo ako veľkňaz na Golgote, tú istú obetu napred vykonal pri poslednej večeri (anticipoval) a tú istú obetu sprítomňujeme, reprodukujeme v každej svätej omši. Rozpomienková slávnosť je teda spolu obetou, sprítomnením Kristovej obetnej smrti.
Právom musíme teraz zvolať: „Vyzuj svoju obuv, lebo miesto, na ktorom stojíš, je zem svätá." Rozpamätávame sa nielen na jeho utrpenie a smrť; tu je samo jeho obetné telo, jeho obetná krv, tu je Golgota. Kristus obnovuje, alebo lepšie, sprítomňuje svoju oddanosť Otcovi v smrtí, svoju obetu, ktorou vykupuje ľudstvo a chce nám dať ovocie svojej obety. Teraz lepšie chápeme slová anamnézy: Rozpamätúvame sa ... na spasné utrpenie... Krista, tvojho Syna... obetujeme tvojej vznešenej velebnosti ... obetu čistú, svätú, obetu nepoškvrnenú. Veru, obeta Kristovej smrti je najčistejšia, najsvätejšia obeta, je jediná a i pravá obeta kresťanstva.
5. Mystérium.
Predsa sme ešte vždy nepochopili celkom modlitbu. Zo slov „za spasné utrpenie" sme poznali, že slovo „rozpamätúvame sa" viac znamená ako smrtnú rozpomienku v myšlienkach, ono je spolu skutočnosťou, sprítomnením Kristovej smrti. Mohli by sme teda slovo: „rozpamätúvame sa" preložiť „sprítomňujeme". Z toho však jasne vysvitá, že zmŕtvychvstanie i nanebovstúpenie Pánovo a iné vykupiteľské skutky nie sú vo svätej omši čírym predmetom myšlienkovej rozpomienky, ale že rovnako sa sprítomňujú ako tajomná smrť. Je to veľmi dôležité poznanie, že Kristus v obete omše svätej sprítomňuje nielen svoju smrť, ale celé svoje vykupiteľské dielo. Jeho obetná smrť len dokonáva a korunuje celé to dielo spásy, ktoré sa začalo vtelením a končí sa nanebovstúpením, ba až jeho druhým príchodom. A svätá omša má a chce pokračovať, sprítomňovať a hlásať jeho celé vykupiteľské dielo na zemi v každom pokolení, na každom mieste a v každom čase. Preto sekréta na deviatu nedeľu po svätom Duchu v rímskom misáli hovorí: „Kedykoľvek sa bude sláviť rozpomienka na túto obetu, znovu sa bude vykonávať dielo našej spásy (opus nostrae redemptionis exercetur)." Tak teda ako Pán vo svojom smrteľnom živote, tak ešte raz v Eucharistii prechádza týmto zemským časom, pokračuje vo svojom vykupiteľskom diele a rozvíja ho vo svojich veriacich. Až teraz si už budeme vedieť ceniť svätú omšu: celý život Kristov, jeho narodenie, jeho zázraky, jeho smrť, jeho zmŕtvychvstanie a nanebovstúpenie sa nám sprítomňuje svätou omšou. V tomto zmysle sa nazýva svätá omša tajomstvom. Tajomstvo v starokresťanskom zmysle je sprítomnenie spasiteľného diela v tajomnom rúchu sviatosti a symbolu.
V omši „zjavuje sa" Pán, zjavuje sa, ako raz príde v posledný deň, pravda, zahalený vo svätých spôsoboch. Svätá omša už vopred uskutočňuje druhý príchod Kristov. Ale je v tom veľký rozdiel: tam jeho príchod bude znamenať pre nás „večné užívanie jeho božstva", tu však jeho príchod je „transitus Domini", prechádzanie Pánovo, Pascha.
Liturgický text (rozšírené ofertórium z 18. nedele po svätom Duchu) znázorňuje Pánovo prechádzanie nasledujúcim výjavom z Mojžišovho života:
„Mojžiš prosil Pána a povedal:
Keď som našiel milosť pred tvojím zrakom,
tak sa mi ukáž jasne, aby som ťa videl.
A povedal mu Pán a riekol:
Nijaký človek, čo ma uzrie, neostane nažive.
Ale postav sa tam na ten vysoký kameň,
a svojou pravicou ťa prikryjem,
kým budem prechádzať.
Keď však prejdem, odtiahnem svoju ruku,
potom uvidíš moju nádheru.
Moju tvár však neuzrieš,
lebo ja som Boh, ktorý koná na zemi zázraky.
Tu pripravil Mojžiš večernú obetu."
Mojžiš priniesol za hriechy národa „večernú obetu", ktorá je obrazom Kristovej obety zmierenia na kríži a obety svätej omše. Potom Mojžiš zatúžil uzrieť božiu tvár; Pán nevypočul na začiatku prosbu. Poukázal, že nijaký živý človek nemôže vidieť Boha. Keď však (Mojžiš) neprestal prosiť, Boh mu dovolil pozerať so zakrytými očima a zo zadu. Týmito slovami označuje liturgia svätú omšu ako by zastreté zjavenie Kristovo. V tajomstve svätej omše Pán kladie svoje ruky na mňa, kým neprejde. Hľadíme na „jeho chrbát", kým jeho tvár ostáva neviditeľná.
I keď sa nám Kristus vo svätej omši zjavuje ako oslávený, predsa nám ostal blízky i v tom spôsobe, ako chodil tu na zemi. Počuli sme, pravda, že sa tu sprítomňuje celé vykupiteľské dielo. Slabý človek to však nemôže naraz prezrieť; preto Cirkev delí život Pánov na celý cirkevný rok a tak sprítomňuje v obete svätej omše jednu fázu Kristovho života za druhou. Slnečné svetlo obsahuje všetky farby spektra; keď prechádza hranolom, tu môžeme farby už rozlišovať. Tak sa delí slnečné svetlo eucharistického tajomstva hranolom cirkevného roku na svoje farby. Inými slovami: Ježišov život môžeme cez cirkevný rok spolu s ním prežívať skrze svätú omšu.
6. Chlieb života.
A načo sa nám Kristus zjavuje vo svätej, omši svojou vykupiteľskou činnosťou? Nielen aby býval medzi nami, nás potešoval, učil; jeho cieľom je zachovávať a rozvíjať božský život v nás; preto táto rozpomienková slávnosť je spolu tiež hostinou: je to nebeský chlieb, chlieb života, obetná hostina. Je to chlieb, ktorý nás vnútorne a nerozlučne spája s prameňom všetkého života, s Kristom, ktorý v nás kŕmi život milosti. Preto nakoniec naša modlitba hovorí: „chlieb svätý života večného i kalich večnej spásy."
Teraz je nám anamnéza (rozpomienka) jasná; v krátkosti hovorí: Svätá omša je rozpomienková slávnosť, je obeta, je životný pokrm: Porovnajme to s tým, čo Kristus hovorí; je to celkom to isté. Tam sme počuli, že omša je hostinou, rozpomienkovou hostinou, obetnou hostinou; tu počúvame, že je rozpomienkovou slávnosťou, obetou a životným pokrmom. Ženích a nevesta, Kristus a Cirkev, hovoria to isté o svätej omši.
Teraz z týchto niekoľkých myšlienok už môžeme čerpať mocné tušenie o vznešenosti svätej omše: je to to najväčšie, čo sme dostali od Krista, naozaj drahocenný poklad. Preto svätá omša musí byť v dóme našej duše hlavným oltárom; všetky ostatné pobožnosti a cirkevné sviatky, i keby boli akokoľvek krásne a sväté, vyrovnajú sa iba bočným kaplnkám, ktoré nesmú prekaziť výhľad na hlavný oltár. Teraz však tiež rozumieme, prečo pravý priateľ liturgie má vynaložiť všetku horlivosť, aby čím hlbšie pochopil tajomstvo svätej omše a aby ju urobil stredobodom svojho duchovného života.
Konečne liturgia nie je nič iné ako slávnostný veniec, ktorý Cirkev ovíja okolo Eucharistie; preto východná Cirkev nazýva svätú omšu liturgiou.