sobota 8. októbra 2016

Prevelebná omša II. Vzácna návšteva

Pán Boh si dvojako počína s ľuďmi. Keď ich chce odstrašiť od zlého alebo potrestať pre ich bezbožnosť, narobí hluku, a to neraz takého, že to ľudia musia dobre pocítiť. Tak napr. keď chcel odstrašiť od prestúpenia Jeho príkazov, dal im tieto prikázania pri hromobití a blýskaní, za vznášania strašných oblakov dymu na hore Sinaj, tak že prestrašení židia prosili, aby na miesto P. Boha Mojžiš hovoril k nim. A keď P. Boh v posledný súd príde odlúčiť dobrých od zlých, vtedy nastane také morské vlnobitie, také zemetrasenie a oheň, že ľudia budú schnúť od strachu.


Keď však Pán Boh chce ľuďom niečo dobrého a milého oznámiť, robí to v tichosti, bez všetkého hluku. Pán Ježiš bol raz s učeníkmi na Genezaretskom jazere. Od ťažkej roboty ukonaný, ľahol si v lodičke a zaspal. Zrazu nastalo veľké vlnobitie. Vlny lodičku metaly sem a ta, ako škrupinu, učeníci si mysleli, že im udrela posledná hodinka, a za veľkého strachu budia Pána a prosia Ho o pomoc. On vstane, a velebnou tichosťou rozkazuje vlnám; búrka prestane a jazero sa utíši.

Inokedy zasa stál pri hrobe verného priateľa, Lazára. Chcel mu preukázať veľký skutok lásky; taký veľký, že by to nijaký človek, ba ani všetci ľudia spolu nemohli urobiť. P. Ježiš chvíľku stojí pri hrobe a plače, tak ako to aj my robievame pri hrobe našich milých. Potom povie len niekoľko slov, a veľké dielo lásky je uskutočnené: mŕtvy ožije, vstane, a chodí ako predtým. Hej, Pán Boh všetko môže, lebo On je všemohúci.

Podobný zázrak sa deje aj pri každej sv. omši. Asi v polovici sv. omše kňaz z nariadenia a dľa predpisu Cirkvi v najväčšej tichosti povie niekoľko slov a stane sa zázrak nad všetky zázraky; taký veľký zázrak, taký obsažný, taký ďaleko siahajúci, že celé nebo a zem obkľučuje. Čože sa to stalo?

1. Tajomstvaplné zjavenie.

Keď panovník navštevuje krajiny svojej ríše, poddaní ho čo najslávnejšie uvítajú. Idúc mu oproti, sprevádzajú ho do hradu a na znak radosti a oddanosti oduševneným hlasom mu volajú na slávu. Toto volanie na široko-ďaleko oznamuje, že ich milovaný panovník prišiel medzi nich.

Podobné volanie na slávu sa ozýva aj pri sv. omši. Keď kňaz dokončí prefáciu a s naklonenou hlavou vysloví tri razy „svätý", potom znovu sa vyrovnajúc hovorí radostné slová: „Hosanna na výsosti! Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom. Hosanna na výsosti!" (Hosanna toľko znamená, ako sláva, chvála mu, teda ako naše: nech žije, sláva mu!). Toto jasne dokazuje, že ktosi prichádza do kostola. Ten, ktorému patrí žehnajúci pozdrav. A ktože je Ten, kto prichádza v mene Pánovom? To je Kráľ všetkých kráľov, najvyššia bytosť, najmilší ľuďom, Bohočlovek, Ježiš Kristus. On je to, čo tu prichádza, a to vo chvíli premenenia. Či je to možné?

Pred tisíc deväťsto tridsiatimi rokmi v Nazarete v Ázii žila chudobná panna. Keď raz samotná bola vo svojej izbietke do vrúcnej modlitby pohrúžená, zjavil sa jej anjel, odovzdal jej pozdrav s neba, a s pozdravom aj odkaz od Pána Boha. Odkaz znel, že ona, panna, má sa stať matkou Syna Božieho, ktorý sa v jej prečistom živote stane človekom. Panna takouto neočakávanou zvesťou veľmi prekvapená spýta sa, ako je to možné? A anjel jej vysvetlil, že Duch Svätý zostúpi na ňu, že moc Najvyššieho ju zatieni, a že táto moc uskutoční zázrak: Vtelenie Syna Božieho. A skutočne tak sa aj stalo. Ako náhle Panna povedala: „Staň sa mi podľa slova tvojho", Večné Slovo, Syn Boží stal sa človekom a prebýval medzi nami. „Boh všetko môže", povedal anjel.

A teraz, Milý čitateľ, zober svoju myseľ, a daj pozor. Už si zaiste neraz videl, keď sa kňaz pri oltári, po obetovaní kalicha, pri modlitbe najprv nakloní, potom vzpriami ruky a oči k nebu pozdvihne a hovorí: „Príď Posvätiteľu, všemohúci, večný Bože a požehnaj túto obeť, ktorá je pripravená na zvelebenie Tvojho svätého mena." Posvätiteľ, ktorého vzýva, je Duch Svätý, všemohúci a večný Boh, a táto prosba býva pri premenení vždy vyslyšaná.

V tej chvíli, keď kňaz nad hostiou vysloví presväté slová Kristove: „toto je telo moje", a nad vínom: „toto je krv moja", premení sa chlieb v najsvätejšie telo Kristovo a víno v Jeho presvätú krv. Veriaci kresťan sa nepýta, „ako je to možné?" On vie, že Duch Svätý vyslyšal prosbu kňazovu a zostúpil na obetovaný chlieb a víno a že moc Najvyššieho tieto dary zatienila a uskutočnila zázračné premenenie. „Lebo u Boha nieto nič nemožného."

Teda týmto premenením stane sa Bohočlovek, Ježiš Kristus, naozaj a podstatne prítomným. Naň sa vzťahovalo kňazovo volanie: Sláva, chvála Tomu, ktorý prichádza v mene Pánovom! Jemu k vôli nastalo sviatočné ticho v kostole. Jemu sa kloní každé koleno, každá hlava. Jemu zvoní zvonček pri oltári a zvon na veži. Jemu bijú srdcia všetkých veriacich. Všetko nám pripomína, že teraz je Boh medzi nami.

Keď aj nemáš šťastia, vidieť Ho svojimi telesnými očami, máš iné šťastie, iné blahoslavenstvo. Len sa rozpamätaj, čo sám Spasiteľ povedal apoštolovi Tomášovi: „Blahoslavení tí, čo nevidia a predsa veria." Len ver, a ver pevne, že pri premenení Ježiš Kristus prichádza, a že na oltári pod svätými spôsobmi naozaj je prítomný. To rozmnoží tvoju zásluhu pred Bohom. Len sa pohrúž do myšlienky: tu je ten istý Spasiteľ, o ktorom evanjelium toľko pekného a milého vypráva. Pohovorme si o tom niečo v krátkosti.

2. Teraz ako kedysi, dnes ako včera.

Milý Čitateľ, ty si už neraz hľadel na obraz Kristovho narodenia, alebo si kľačal pred vianočnými jasličkami. Pri takejto príležitosti možno ti napadla myšlienka: Škoda, že som nebol jedným z tých pastierov, a že som nekľačal s nimi pred živým Ježiškom. Povedzme však, žeby to tak bolo, žeby si bol žil v tom čase, a žeby si bol prišiel aj s ostatnými pastiermi do betlehemskej maštaľky práve v tej chvíli, keď Matka Božia svoje Božské Dieťatko uspávala a jemným závojom prikrývala, tak žeby si tvár Ježiškovu nebol mohol vidieť. Pýtam sa ťa: či by preto Ježiško nebol ležal naozaj a opravdivé pod závojom a či by si sa zahalenému Dieťaťu nebol poklonil s najväčšou úctou? Hľa! aj spôsoby chleba a vína po premenení sú len závojom. To, čo pod nimi zahalené a skryté odpočíva, je naozaj ten istý Ježiš Kristus, ktorého prebi. Panna v Betleheme plienkami ovinula, a do jasličiek vložila.

Predstav si ďalej, aký láskavý bol Pán za svojho tuzemského života k chorým, k deťom a k úbohým hriešnikom. Ako priateľsky volal k sebe všetkých utrápených a obťažených a ako im sľuboval občerstvenie. Nikoho neodpravil od seba, kto sa s vierou a dôverou obrátil k Nemu. Ako sladko a milo tešil svojich učeníkov pri poslednej večeri, keď sa mal už s nimi rozlúčiť. Nuž, ten istý Spasiteľ s tým istým dobrým srdcom prichádza pri premenení aj k tebe, a k vôli tebe, a ostáva pri sv. omši až po kňazovo prijímanie. Vtedy si mu ty a aj On tebe tak blízko, ako keď bol medzi apoštolmi pri poslednej večeri. Či ťa táto potešiteľná myšlienka nemá úprimne tešiť a povzbudzovať?

Predstav si ďalej, že Spasiteľ zo samej lásky k tebe išiel v ústrety smrti, a k tebe krv a život obetoval na kríži. Sv. Anzelm, cirkevný učiteľ, stál raz pred krížom a pozorne naň hľadiac, povedal: ó, aký milý je Ježiš na kríži. Aký je milý so sklonenou hlavou, aký je milý, keď rozprestiera ramená; aký milý je s otvoreným bokom, aký milý, keď si dovolil pribiť nohy. Hej, naozaj milý je Ježiš, keď rozprestiera ramená, lebo tým poukazuje na to, ako veľmi si žiada, aby sme ho aj my objali; akoby pritom chcel povedať: „Ó, vy všetci, ktorí ste utrápení a obťažení, poďte ku mne, a ja vás občerstvím. Pozrite sa, ako vás chcem vziať do náručia. Teda poďte všetci; nech sa nikto neobáva, že ho odpravím; veď nechcem smrť hriešnika, lež, aby sa obrátil a žil." Milý je Ježiš s otvoreným bokom. Lebo toto otvorenie objavilo nám bohatstvo Jeho dobroty, totižto lásku Jeho Srdca k nám. Milý je konečne aj preto, že dovolil pribiť svoje nohy; akoby pritom chcel povedať: Prizrite sa, ak sa nazdáte, že chcem utiecť pred vami, a ak sa preto zdráhate ku mne prísť, nuž, prizrite sa na moje nohy, ktoré sú klinom tak mocne pribité, že vôbec nemôžem utiecť pred vami. Milosrdenstvo drží ma celkom a naskrz spútaného. Hej, Spasiteľ nechce utiecť pred nami; naopak, Ukrižovaný každodenne prichádza k nám. Láska, ktorá Ho priviedla na kríž, privádza nám Ho podnes na oltár; milosrdenstvo Ho tu drží mocne pod spôsobmi chleba a vína, a volá: „Poďte ku mne všetci..."

Ďalej si spomni, ako na tretí deň po smrti s osláveným telom z mŕtvych vstal, a ako sa viac razy zjavil na potešenie učeníkom, a ako im vždy to najmilšie a najsladšie prinášal slovami: „Pokoj s vami!" Niektorí z apoštolov boli raz na jazere Genezaretskom. Tu sa im zjavil na úsvite, kráčajúc po vode, že sa ho naľakali, ako nejakého strašidla. Ale Ján Ho poznal, a povedal: „To je Pán!" — Teraz pozoruj! Aj kňaz pod sv. omšou častejšie hovorí k prítomnému ľudu: „Pán s vami!" Ale po prefácii, keď sa začína tichá sv. omša, až po prijímanie to nikdy nepovie; lebo vtedy už nepotrebuje povedať, aby Pán bol s nami, vtedy nám už všetko hovorí: Pán je už tu, medzi nami.

A ešte niečo: Za ten čas, čo Pán Ježiš je prítomný vo sv. omši, mnohí ľudia zomrú a hneď po smrti bývajú súdení. A kto ich súdi, je Ten, čo pri premenení prichádza. Raz, možno už onedlho, bude súdiť aj teba. Ak si bol dobrý za života, vysloví nad tebou sladké slovo: „Dobrý a verný sluha, vojdi do radosti svojho Pána!"

Keď si na sv. omši, a o tomto všetkom rozmýšľaš, nie je možné, žeby si nepocítil pravdivosť slov: „Blahoslavení, ktorí, hoci nevidia, predsa veria."

Premenenie je nám skutočnou Božou návštevou. Boh je tam na oltári so všetkou svojou láskou a nežnosťou, so všetkou svojou mocou a dobrotou, so všetkými pokladmi svojho bohatého božstva. On je tam s tým istým dobrotivým, poníženým a milosrdným svojím Srdcom. Áno, práve to Jeho Srdce, Jeho dobrota a láska je to, čo Ho ťahá s neba na oltár. Môžeš tu celkom smele povedať so sv. Pavlom: „Zjavila sa dobrotivosť a láskavosť nášho Spasiteľa." A On sa zjavuje pri premenení k vôli tebe, a pre teba, On ťa navštevuje.

Preto ver pevne, čo sa pri sv. premenení deje, ver v prítomnosť Spasiteľa, v návšteve tvojho Boha. Vezmi si príklad od malého Janka. Tento pobožný chlapček, keď mal päť rokov, navštívil raz s matkou predstavenú istého kláštora. Táto práve vykrajovala hostie. Keď to malý Ján videl, hneď zvážnel, potom opatrne vzal jednu hostiu do ručičiek a pobožné ju bozkal. Predstavená mu povedala: „Ale, Janko, veď Spasiteľ je tam ešte nie prítomný." A malý Janko odpovedal: „Ó, ja to dobre viem, ale zajtra pri sv. omši príde ta Pán Ježiš a nájde tam môj bozk." Hľa, toto malé dieťa pevne verilo v prítomnosť a návštevu Pána za premenenia.

Ak aj ty máš takú vieru, aj ty sa budeš usilovať, prichádzajúceho Pána Ježiša hodne prijať a mať osoh z jeho návštevy; inými slovami, pousiluješ sa, sv. omšu s dôležitou pobožnosťou slyšať. Teraz ťa poučím, ako máš omšu sv. nábožne slyšať.

3. Pravidlá kresťanskej slušnosti.

Prvé pravidlo. Vezmime prípad, žeby si bol doma nejakou prácou zaujatý. Tu zrazu vkročila by ti do izby nejaká nebeská postava, a ty by si zbadal, že je to tvoj Boh a Spasiteľ. Povedz mi, čo by si vtedy urobil? Zaiste hneď by si prestal pracovať, išiel by si v ústrety svojmu Pánovi a úctivé by si Ho privítal azda slovami sv. Tomáša: „Pane môj a Bože môj!"

Hľa, a dľa katolíckej náuky je isté, čo som už povedal, že pri premenení každý deň naozaj prichádza tvoj Pán a Boh k tebe a navštevuje ťa. Či je to priveľa, keď žiada od teba, aby si aj ty odložil všetku prácu a išiel do kostola na sv.omšu, privítať Ho? Slyšať sv. omšu je najlepšia a najvznešenejšia návšteva Najsvätejšieho. Práve tieto dni som čítal o istom starcovi, ktorý mal boľavé nohy a preto nemohol chodiť do kostola, na hodinu vzdialeného. Preto dal si v blízkosti svojho domu na malom kopci postaviť kríž, a keď v nedeľu a vo sviatok počul hlaholiť zvony farského kostola, s modliacou knižkou pod pazuchou horko-ťažko vyšiel ku krížu, odkiaľ bolo vidieť kostol. Tam vykonal svoju omšovú pobožnosť, a keďže už telesne nemohol, aspoň v duchu navštívil Spasiteľa na oltári. Hej, ten vedel, čo je premenenie, a vedel si oceniť vzácnu návštevu svojho Boha.

Druhé pravidlo treba dodržiavať od začiatku sv. omše až po premenenie. Vezmime prípad, žeby si mal priateľa lekára, ktorý ťa častejšie navštívi pri dobrom zdraví. Isteže ho slušne privítaš a pohovoríš si s ním o všedných a iných podobných veciach. Ale celkom inakšie ho prijmeš, keď ochorieš, keď cítiš bolesť. Vtedy budeš túžiť a vzdychať: Ó, len aby čím skôr prišiel. A keď príde, povieš mu: Ach, milý priateľ! dnes si mi veľmi vítaný! Potom mu obšírne rozpovieš, čo ťa bolí, budeš ho naliehavé prosiť, aby ti pomohol, a budeš dávať pozor, čo ti predpíše a ako to máš užívať.

Milý Kresťan! tak prichádza vo sv. premenení aj tvoj nebeský lekár, a aby ti Jeho návšteva bola spasiteľnou, musíš po ňom túžiť. To docieliš veľmi ľahko, keď si uvedomíš, aký si biedny a chorý a ako veľmi potrebuješ lekára. Na vzbudenie tejto túžby naj súcejšia je sv. omša, od začiatku až po premenenie. Kňaz, slúžiaci sv. omšu, dáva ti v tom príklad. Začína sv. omšu so spytovaním svedomia a vyznávaním svojich hriechov v „Konfiteor" e, potom však vrúcne prosí P. Boha o milosrdenstvo v „Kyrie eleison e.

Podobne rob aj ty. Nahliadni do svojho predošlého života, spočítaj všetky svoje hriechy, ktorých si sa dopustil proti Pánu Bohu, pohliadni na choroby a, svojej duše, kým celkom neprecítiš a neuznáš: veru, som naozaj úbohý hriešnik, som ťažko chorý, ktorý sám sebe spomôcť nevládze, a pomoc mocnejšieho preveľmi potrebuje. Ctihodný Tomáš Kempský podáva ti duševné zrkadlo, v ktorom môžeš vidieť, nakoľko si ty Prašivý a chorý. Takto hovorí: „Máš si zoškliviť všetky hriechy vôbec, a svoje každodenné priestupky oželieť, oplakať zvlášť. Vyznaj pred Bohom v srdci svojom celú nízkosť svojich náruživostí. Oplač a precíť bolestne, že si ešte vždy taký telesný a svetu oddaný, že si ešte vždy tak málo umŕtvil svoje náruživosti, že si ešte vždy taký netrpezlivý a žiadostivý; taký neopatrný v užívaní vonkajších zmyslov; taký náklonný k samopašnosti a telesným pohodlnostiam; taký žiadostivý mnoho mať, taký skúpy dávať, taký húževnatý podržať si svoje, taký nerozvažitý v reči, taký nezdržanlivý v mlčaní, taký neporiadny v mravoch, taký prenáhlený v skutkoch, taký chytrý hnevať sa, tak ľahko mrzutý proti blížnym, taký náhly v posudzovaní, taký prísny v karhaní; taký veselý v šťastí, tak}" slabý v nešťastí; tak často ochotný mnoho dobrého si pred seba vziať a tak málo z toho uskutočniť."

Myslím, že keď sa budeš s takými a podobnými myšlienkami zaoberať, mimovoľne pocítiš v srdci útrpnosť nad celou svojou úbohosťou, a že sa ťa zmocní vrelá túžba a silná žiadosť po Spasiteľovi. Budeš vzdychať a volať, ako pobožní patriarchovia pred príchodom Krista. Títo boli ako vypálená, vyschlá zem, ktorá už nič dobrého nemôže vydať, a túžili po rose, po daždi nebeskom a po úrode zemskej, volajúc: „Roste nebesá Spravodlivého, a vy oblaky pršte Ho; nech sa otvorí zem a vydá Spasiteľa!"

Keď budeš takejto mysli, ó, ako milo a potešiteľne sa ti potom ohlási za premenenia zvonček pri oltári, a oznámi ti: „Hej, už je tu tvoj Spasiteľ a Osloboditeľ. Nech je pochválený, ktorý prichádza v mene Pánovom!"

Tretie pravidlo treba dodržiavať od premenenia až do konca omše. Sotva, že Spasiteľ prišiel na tento svet, stalo sa čosi zázračného. Ďaleko na východe žili traja mudrci a králi. Staré proroctvo, hviezda na nebi a vnútorné vnuknutie im oznámili, že ďaleko na západe narodil sa veľký, zázračný kráľ a Boh.

Teraz uvažuj, ako si počínali títo traja vznešení páni na východe. Aby mohli navštíviť oznámeného veľkého kráľa židovského, museli sa na ďalekú cestu podujať. Možno, že ich, preto niektorí z ich krajanov aj vysmiali. Tá cesta bola nielen ďaleká, ale aj nebezpečná a nepohoda. V tom čase ešte nebolo železníc alebo autiakov, ani hostincov na cestách. Ani to nevedeli iste, kde sa to vlastne narodil ten kráľ židovský.

Títo šľachetní mužovia predsa len dali sa na cestu. Ich nábožná túžba navštíviť Božské dieťa bola väčšia, ako všetky posmešky, ťažkosti, výdavky a nebezpečenstvá. A práve taká silná bola aj ich viera. Keď prišli do mestečka, hviezdou označeného, a uzreli chudobnú maštaľku, a keď vkročiac, našli matku s dieťaťom a videli, koľká chudoba je tam, nezačali pochybovať, a nepovedali: „Zaiste sme zablúdili. Toto nemôže byť to pravé dieťa a ten pravý dom." No mudrci nedali sa odstrašiť vonkajškom, ale verne sa klaňali Dieťaťu. Neprišli tým úmyslom, aby od Dieťaťa niečo dostali, ale preto, aby sa Mu vo svojej viere poklonili a odovzdali prinesené dary.

Hľa, Milý Kresťan! Tento vznešený skutok viery môžeš konať aj ty každodenne. Tebe zvony na veži a jasná hviezda kat. viery oznamujú, že tvoj Pán a Boh zjaví sa v kostole pri premenení, a to k vôli tebe a pre teba. Ako nasleduješ tento volajúci hlas? Niektorý čitateľ azda i preto zanedbal sv. omšu, že sa bál zimy alebo dažďa alebo iného nepohodlia. Niektorý si zasa myslí, že pre prácu nemôže ísť na sv. omšu. Iný zasa sa obáva, že keď aj v robotný deň pôjde na sv. omšu, že to bude ľudom nápadné a že sa mu preto vysmejú. A z tých, ktorí naozaj idú na sv. omšu, navštíviť Spasiteľa, koľkí idú s takým úmyslom, ako išli traja králi: aby sa Mu poklonili, aby Mu niečo obetovali, a nie preto, aby tam žobrali?

Nezazlievam nikomu, keď každý deň pri sv. omši aj o almužnu prosí u bohatého Boha. Veď almužnu potrebujeme všetci a Boh nám ju chce dať. Ale veľmi milé by bolo Pánu Bohu, keby kresťan niekedy aj s takým šľachetným úmyslom išiel na sv. omšu, ako išli traja králi do Betlehema, a keby si nič inšieho nežiadal, len navštíviť Krista Pána, Jemu úctu a poklonu preukázať. Aké pekné by bolo navštíviť Ho tam aj vtedy, keby to aj s ťažkosťami, so stratou času alebo s výsmechom bolo spojené. A ešte krajšie, ešte vznešenejšie a opravdu po katolícky by bolo, keby si Mu tam aj ty obetoval dary, ktoré Mu radosť spôsobujú.

Rozmýšľaj trošku po premenení, čo by si Mu mohol v ten istý deň obetovať: napr. trpezlivosť pri práci alebo v nejakom protivenstve; skutok milosrdenstva k blížnemu; vernú poslušnosť k rodičom alebo predstaveným, opustenie nejakej nebezpečnej schôdzky, alebo vynechanie nejakého čítania, ktoré by ti mohlo podkopať vieru a dobré mravy.

Hľa, keď si všimneš tohoto napomenutia a zaumieniš si, že to aj dodržíš, prinášaš svojmu Spasiteľovi dar, ktorý Mu je tisíc ráz milší, ako zlato, kadidlo a myrha. Dávaš Mu srdce za srdce, a to je tvojmu Spasiteľovi zaiste najmilšia a pre teba naj spasiteľnejšia pobožnosť k Jeho Božskému Srdcu.

Štvrté pravidlo je každému dobre vychovanému kresťanovi natoľko jasné, že ho vôbec netreba vysvetľovať, a predsa dosť často býva nepovšimnuté. Toto pravidlo je v druhom cirkevnom prikázaní, ktoré nakladá: „V nedeľu a vo sviatok sv. omšu s dôkladnou pobožnosťou slyšať." Čo tie slová „s dôkladnou pobožnosťou" znamenajú, objasním ti príkladom, z ktorého si ľahko môžeš vziať poučenie.

Nedávno v istom veľkomeste, v kaplnke večnej poklony k pobožnosti prevelebnej Sviatosti zhromaždili sa deti. Pobožnosť sa začala s vyložením Sviatosti Oltárnej. Potom sa kňaz obrátil k deťom, a upozornil ich, aby sa slušne spravovali, aby sa neobzerali a nezhovárali, lebo — „Ježiš je tu" a ukázal pritom na sv. hostiu v monštrancii. Potom im povedal krátku kázeň, žatým odspievali niektoré piesne, napokon dal im požehnanie a rozdal im nábožné obrázky.


Po pobožnosti prišla ku kňazovi istá pani so svojim štvorročným chlapčekom, a povedala: Dôstojný pane! dnes ste obrátili môjho chlapca. Dosiaľ býval v kostole nepokojný, zhováral sa, obzeral sa, hneď vstal hore a hneď si zasa sadol a hľadal nejakú zábavu. Všetko moje namáhanie s ním bolo dosiaľ márne. Keď ste však dnes na začiatku pobožnosti ukázali na Sviatosť Oltárnu a povedali: „Deti! Ježiš je tu" — zrazu stíchol a bol pokojný za celej pobožnosti. Ba, keď som mu po zakončení pobožnosti čosi potrebného chcela povedať, položil si prst na ústa, a pošepnul mi: „Mama, ticho! Ježiš je tu!"